Učiaca sa Trnava by neexistovala, ak by nemala partnerov, ktorí sú kľúčovou súčasťou celého projektu. Chceli by sme vám aspoň niekoľkých z nich bližšie predstaviť a tým sa im zároveň poďakovať za ich participáciu na projekte. Ďalší z rozhovorov bližšie predstavuje Fakultu sociálnych vied Univerzity sv. Cyrila a Metoda a jej dekana doc. PhDr. Jaroslava Mihálika, PhD. Prajeme inšpirujúce čítanie!
Pán dekan, Fakulta sociálnych vied UCM je jedným z dôležitých partnerov Učiacej sa Trnavy. V tomto období oslavujete 10. rokov od založenia. Ako vidíte spätne 10 ročnú cestu vašej fakulty?
10 rokov existencie akejkoľvek inštitúcie alebo organizácie už znamená priestor pre zamyslenie. Podobne, ako v živote človeka, dekáda predstavuje istý prerod, načerpanie nových skúseností, prehodnotenie doterajších cieľov a priorít. Podobne je to aj v prípade našej fakulty. Môžeme byť hrdí na našich študentov, absolventov, kolektív zamestnancov, kde každý svojím kúskom zapadá do pomyselnej skladačky. A tak to má byť. Z chýb sa vieme poučiť, zároveň máme isté vízie. Horšie je, že nie vždy naše ciele korelujú so smerovaním sektora školstva ako takého. Namiesto fráz o 10. výročí FSV UCM si dovolím poskytnúť link na web stránku, ktorú sme vytvorili pre túto príležitosť: https://10rokov.fsvucm.sk/
Akými najdôležitejšími výskumami, ktoré boli prínosom pre Slovensko, ste sa počas tohto obdobia zaoberali?
Veda a výskum sú súčasťou vysokoškolského života rovnako ako pedagogický proces. Tu si treba uvedomiť, že spoločenské vedy majú kľúčovú a nezastupiteľnú úlohu pri rozvoji poznania a vedomostí o spoločnosti, politickom riadení, manažmente. Napríklad sme úspešní riešitelia viacerých celoeurópskych výskumných projektov zameraných na politiky mládeže, medzinárodnú migráciu, teda témy, ktoré sú pre súčasnú Európu dôležité porovnateľne ako napr. energetika a ekológia. Riešime tiež témy aktívneho starnutia, dobrovoľníctva, celoživotného vzdelávania, práce so seniormi; angažujeme sa vo výskume sídelnej infraštruktúry, financovania verejnej správy, decentralizácie štátnej moci, či participatívneho rozpočtovania. V ostatnom období sa podieľame na výskume zameranom na predchádzanie dopadov pandémie COVID-19 a spoločenského ohrozenia v dôsledku pandémie.
Aký máte názor na odliv mozgov zo Slovenska? Ako by sa tomu dalo predísť?
Táto téma tu je a nie je nová. Pochopiteľne, ak domáca pôda neposkytuje dostatočné zázemie pre nové myšlienky a naopak, sú dostatočne výrazné stimuly a ponuky, tak človek, ktorý nie je viazaný a má možnosti i potenciál, môže skúsiť novú životnú trajektóriu. Na druhej strane, pracovná migrácia je azda najelementárnejšou súčasťou pohybu ľudí, najmä v dôsledku priemyselných revolúcií. Problém je vypuklý, ale nie neriešiteľný. Máme dostatok šikovných a talentovaných nielen mladých ľudí, ktorí majú ambíciu posúvať spoločnosť na Slovensku. Domnievam sa, že existujú nástroje ako zlepšiť súčasný stav, aj keď aktuálna situácia tomu veľmi neprospieva. V minulosti som pripravil s kolegami projekt o návratovej politike mladých ľudí na Slovensko, avšak tento nebol podporený a financovaný. Škoda, možno by to bol skvelý priestor ako empiricky zmapovať konkrétne metodiky a politiky, ktoré by v konečnom dôsledku mohli viesť k zmene súčasného stavu. Na to však treba aj politickú vôľu, výskumníci to sami nezvládnu.
Ktorým oblastiam seba rozvoja by sa podľa vás mal každý človek venovať, aby sme mohli ako spoločnosť rásť a napredovať?
Sebarozvoj patrí štandardne ku kvalitatívnym ako aj kvantitatívnym ukazovateľom kvality života. Ak chceme rozvíjať spoločnosť, musíme sa aj my učiť nové veci, prijímať nové výzvy a učiť sa žiť, napr. aj s koronavírusom. Možno by na začiatok stačilo na chvíľku vypnúť sociálne siete a pouvažovať ako zmysluplne tráviť čas. Tu sa treba učiť od detí alebo našich seniorov, ako málo niekedy stačí k radosti, potešeniu, naplneniu snov. Treba sa vedieť tešiť z drobností, odbúrať stres, sem tam vypnúť mobilný telefón alebo internet. Vziať knihu a časopis, vybehnúť do lesa, zahrať si futbal, ping pong, šípky. Naučiť sa korčuľovať, lyžovať alebo chytať ryby. Skúsiť niečo nakresliť, poskladať lego. Nástrojov a oblastí seba rozvoja je nekonečno, stačí si len vybrať. Ja osobne sa snažím tráviť čas s rodinou, so synom, rekreačne športovať. Ak to nestačí, treba si položiť otázku, prečo som nespokojný, čo chcem dosiahnuť, kam sa chcem dostať. Ale to už zabieham do oblastí, v ktorých nie som kvalifikovaný 🙂
V našom projekte Učiaca sa Trnava ste zapojený prakticky od začiatku – čo pre vás znamená táto myšlienka učiaceho sa mesta? Čo očakávate od tohto projektu?
V prvom rade je pre mňa česť byť súčasťou projektu, ktorý má ambíciu spájať a sieťovať všetkých aktérov vzdelávania nielen na lokálnej úrovni. V tomto je projekt Učiacej sa Trnavy prelomový. Chýba mi previazanosť a nadväznosť rôznych foriem učenia sa, či už tých formálnych alebo tých menej formálnych. Je krásne vidieť ako relatívne jednoduchá myšlienka dokáže dodať systém a logiku tomu, čo je aktuálne značne fragmentované. A v tom je tá budúcnosť – spájať a prepájať aktérov, ktorí môžu ponúknuť nové spôsoby, prinášať inovácie a stratégie, zlepšovať to, čo má chyby. Ak chceme stavať mesto, región, štát na vzdelaní a posilnení vedomia spoločnosti, tak toto je unikátna príležitosť. Samozrejme, je to aj veľká prestíž pre mesto, v ktorom pôsobíme a ktoré máme radi.
